TEMPERA

Táto umelecká technika bola známa z klasického sveta, kde sa zdá, že sa prevzala z enkaustického maliarstva a bola hlavným médiom používaným na tabuľovú maľbu a iluminované rukopisy v byzantskom svete a v stredovekej a ranej renesančnej Európe. Temperová maľba bola hlavným médiom tabuľovej maľby takmer každého maliara v období európskeho stredoveku a ranej renesancie až do roku 1500. Napríklad väčšina zachovaných tabuľových malieb pripisovaných Michelangelovi je vyhotovená vo vaječnej tempere.

Temperová farba rýchlo schne. Bežne sa nanáša v tenkých, polonepriehľadných alebo priehľadných vrstvách. Temperové maľovanie umožňuje veľkú presnosť pri použití tradičných techník, ktoré si vyžadujú použitie mnohých malých ťahov štetcom aplikovaných technikou krížového šrafovania. Po zaschnutí vytvára hladký matný povrch. Keďže sa nedá nanášať v hrubých vrstvách ako olejové farby, temperové maľby majú málokedy takú hlbokú sýtosť farieb, akú dokážu dosiahnuť olejomaľby, pretože sa do nich zmestí menej pigmentu (nižšie množstvo pigmentu). V tomto ohľade farby nelakovanej temperovej maľby pripomínajú pastel, aj keď pri nanesení laku sa farba prehĺbi. Na druhej strane, temperové farby sa časom nemenia, kým olejové farby vekom stmavnú, zožltnú a spriehľadnia sa.

Okrem tradičného procesu miešania pigmentu s vaječným žĺtkom, nové metódy zahŕňajú vaječné tempery predávané v tubách od rôznych výrobcov. Tieto farby obsahujú malé množstvo oleja na zvýšenie odolnosti v nádobe. Významný umelec a autor vaječnej tempery Koo Schadler poukazuje na to, že vďaka tomuto pridaniu oleja sú „tukové temperové farby“ vlastne „tempera grassa“, emulzia vaječného žĺtka a sušiaceho oleja (zvyčajne s ďalšími prísadami, ako sú konzervačné látky a stabilizátory). Tempera grassa má niektoré z pracovných vlastností vaječnej tempery aj olejomaľby a je dokonale životaschopným médiom – nie je však to isté ako čistá, domáca vaječná tempera a správa sa inak.